Kultúrna revolúcia v Číne: 60 rokov od jej začiatku
Peking, 16. mája 2026 – Dnes si pripomíname 60. výročie od začiatku kultúrnej revolúcie, ktorá sa považuje za jeden z najkontroverznejších a najtragickejších sociálnych experimentov v histórii Číny. Revolúcia, ktorá trvala až do smrti Mao Ce-tunga v roku 1976, bola vyhlásená v rámci snahy o odstránenie buržoáznych a revizionistických prvkov v spoločnosti.
Všetko sa začalo 16. mája 1966, keď Politburo Komunistickej strany Číny schválilo obežník, ktorý inicioval tento masívny ideologický a mocenský zásah. Cieľom kultúrnej revolúcie, nazvanej „Veľká proletárska kultúrna revolúcia“, bolo vymazať všetky staré idey a kultúru, ktoré by mohli brániť socialistickému rozvoju. Minister obrany Lin Piao vtedy vyhlásil, že „zničíme všetky staré idey, starú kultúru, staré zvyky vykorisťovateľských tried“. Tieto slová sa stali základom razantného útočenia na všetko, čo bolo považované za „staré“ a „na čom neexistovala socialistická základňa“.
Kultúrna revolúcia nasledovala po neúspešnej kampani „Veľký skok vpred“, ktorá mala za cieľ radikálne zvýšiť produkciu, ale spôsobila výrazný hospodársky a sociálny chaos. V skutočnosti išlo o mocenský boj v rámci vedenia Komunistickej strany, pri ktorom Mao Ce-tung využil revolúciu na konsolidáciu svojej moci. Hlavnými aktérmi revolúcie sa stali mladí ľudia, organizovaní v tzv. Červených gardách, ktorí sa vyznačovali svojou brutalitou a presadzovali kultúrne „čistoty“ s fanatickou odhodlanosťou.
Červené gardy sa zameriavali na perzekúciu intelektuálov, politických oponentov, učiteľov, a dokonca aj vlastných rodičov. V priebehu revolúcie boli obete nepretržite pronásledované, čo sťažovalo život miliónom ľudí. Paradoxne, aj vplyvní predstavitelia revolúcie, ako Lin Piao, sa nielenže stali nástrojmi jej realizácie, ale neskôr aj jej obetami.
Prvé masové vystúpenie Červených gárd sa realizovalo 18. augusta 1966, a do konca novembra sa ich aktivity rozšírili na takmer 11 miliónov účastníkov. Nasledovalo obdobie chaosu, v ktorom boli ničené cenné historické pamiatky, knižnice a múzeá, pričom zahynulo množstvo ľudí. Režim sa napokon musel uchýliť k nasadeniu armády, aby obnovil poriadok a zastavil excesy Červených gárd, ktoré zasiahli aj školstvo a kultúrnu infraštruktúru.
Kultúrna revolúcia, ktorá skončila až so smrťou Mao Ce-tunga v roku 1976, mala za následok nie len obrovské straty na životoch, ale aj hlboké sociálne traumy. Odhady hovoria o státisícoch až miliónoch mŕtvych, pričom státisíce ďalších prežili skrz prenasledovanie a psychické traumy. V piatich rokoch po Maoovej smrti sa Komunistická strana Číny oficiálne distancovala od jeho politík a priznala, že kultúrna revolúcia bola katastrofálna chyba. Napriek tomuto uznaniu sa však o tomto období naďalej diskutuje len veľmi sporadicky, čo odráža pretrvávajúci strach z otvorených konfrontácií s negatívnymi aspektmi čínskej histórie.
Tragédia kultúrnej revolúcie je stále presne uchopená v historických analýzach a neustále pripomína temné kapitoly minulosti, ktoré majú dopad na súčasnú politiku a spoločnosť v Číne.